Egypt - Sharm El Sheikh - 1.-8.4.2004
Fascinujúci podmorský život

Motto:
You win again (Bee Gees)

Pár úvodných slov (naozaj len pár...)
Od malička som mal úzky vzťah k vode. Naši ma aj so sestrou brávali na bagrovisko, kde sme trávili v lete každú sobotu a nedeľu. Dosť skoro som plával bez "podporných vzduchových pomôcok pre plávanie". Dosť skoro mi otec kúpil masku, ktorej som hovoril "potápačské okuliare", "trubku na dýchanie", páskové plutvy, ktoré boli zelené. Maska mala obrovské oválne sklo, cez ktoré som spoznával život pod vodou do viditelnej vzdialenosti 1 metra na lokalite s aktívnou ťažbou štrku. Vtedy som dýchaval hlavne "trubkou", ale občas som sa na nádych ponoril a urobil 2-3 tempá pod vodu a obdivoval štrk a farebné kamene na dne. Tak som si každé leto plávaval a potápal sa.
Asi ako 15 ročný a neskôr o rok znovu sme boli na týždňovej dovolenke v Štúrove. V bazéne 50x25 metrov som skúšal ako ďaleko dokážem doplávať pod vodu. Páska zo zelenej masky bola už dávno pretrhnutá, obrovské oválne skolo rozbité a zo zelených plutiev som dávno vyrástol. Masku som mal už novú, s menšími sklami, plutvy som nemal žiadne (vlastne medzitým som ešte jedny mal, čierne, s plnou pätou s veľkosťou 5 alebo 6). Zistil som, že nie je žiadny problém urobiť 5-6 temp na nádych a preplávať tak do 10 metrov v hĺbke okolo 1 metra. Rýchlo som sa vypracoval aj na 10 temp a vzdialenosť okolo 15 metrov. Zdokonaľoval som techniku temp, z prvých, chaotických, poháňaných strachom, čo keď sa nestihnem vynoriť a nadýchnuť a utopím sa, sa stali uvoľnené, kľudné, pomalé, prirodzené, ladné, elegantné, príjemné. Plával som výlučne štýlom prsia, pohyby nohami štýlu žabí kop. Nad vodou som plávaval občas aj kraula, ale také kopanie nohami pri potápaní ma rýchlo oberalo o kyslík a nebolo ani veľmi účinné. Žabie kopy ma niesli na väčšiu diaľku. Využíval som energiu maximálne úsporne: Mohutný záber rukami ako pri prsiach, mohutný žabí kop, totálna relaxácia, pomaly klesá dosiahnutá rýchlosť, keď som sa úplne zastavil, ruky dopredu a znuvu nový záber na prsia. Tak som za pár dní dokázal urobiť šírku bazéna 25 metrov. Za ďalších pár dní sa počet záberov na túto vzdialenosť zredukoval na okolo 10. Plával som len minimálne a väčšinou sa potápal. Vravieval som si, že že keby dovolenka netrvala len týždeň, ale aspoň mesiac, určite mi narastú aj žiabre. Posledný deň mi ujo navrhol, aby som skúsil dĺžku bazéna, koľko doplávam na maximum. To si pamätám presne, bolo to 20 záberov. A vzdialenosť asi 40 metrov.
V potápaní som pokračoval aj po návrate zo Štúrova na domácom bagrovisku. Kúpaval som sa asi 3 mesiace v roku v lete. Vždy na začiatku sezóny som nemal problémy s 10 tempami a 20 metrami. Moje výkony sa ustaľovali na takých 15 tempách a niečo vyše 30 metroch. Raz sme s bratom, ktorý je mladší o 14 rokov, vyhrabali u babky v letnej kuchyni moju legendárnu dušu z nákladného auta, na ktorej som strávil veľa hodín ma bagrovisku. Ventil som z nej mal vymontovaný, fúkala sa ústami cez otvor s priemerom 1 cm z vnútorného obvodu a zazátkovavala sa drevenným kolíkom, ktorý som si vystrúhal z vŕbového konára. Natešene sme si to 10 kilové hebedo dotrepali na bicykli na bagrovisko a ja som sa dal do fúkania. Nafúkať vyše 100 litrov privodí celkom slušné zmagorenie a točenia hlavy. Už niekoľko minút som mal dojem, že ešte pár vdychov a je nafúkaná, ale ona potvora stále nič. Obzriem si ju, a čo nevidím, ona za tie roky guma nepodarená na boku popraskala od neustáleho ležania a lisovania haraburdím nad ňou. Mohol som ja fúkať aj doteraz a bolo by mi to hov.. platné. Rozzúrený som ju odhodil, zobral masku, urobil pár riadnych dychov, hlboký nádych a šup pod vodu. 10 temp, pohoda, 15... to by som sa už mal vynoriť, ale čo, cítim sa fajn, 20... no toto, to je rekord, stále stíham... vynáram sa po 25 tempe, preplávaná vzdialenosť okolo 50 metrov v hĺbke 1-2 metrov. Necítim sa nijako hrozne, ani žiadne dychčanie ako o život, rozmýšľam, stále nechápem... Ako je možný taký skok, z 15 temp zrazu na 25? Muselo to byť jedine fúkaním duše. Odvtedy som sa pred ponormi pripravoval asi 20-30 dychmi ako pri dýchaní duše, pomalé, hlboké, potom nádych na prasknutie pľúc a šup pod vodu. Do konca sezóny som sa ešte trochu vypracoval, rekord 28 temp a vzdialenosť cez 60 metrov. Jediná moja pomôcka bola maska (a plavky na sebe, samozrejme). Do extázy ma dostával pocit, keď sa zanorím, plávam si niekde v polovici hĺbky vodného stĺpca a vynorím sa niekde v polovici bagroviska sledovaný vytreštenými očami rybárov z druhého brehu a ochvíľu častovaný ich šťavnatými nadávkami s kadenciou samopalu. Cítil som sa vo svojom živle. Hĺbky som mal zmerané, dno bolo okolo 3 metre, maximum bolo 3,5 metra, ale do hĺbok som neplával, len na vzdialenosti.
Vtedy som už asi 2 roky ľahko posiloval a venoval sa "kulturistike", čo však dnes hodnotím skôr ako fittness. Ďalšie letá som si vždy zapotápal, ale už som sa nehrnul do diaľok, maximálne 15 temp. Pred 2 rokmi som sa vrátil k vode celkom iným štýlom. Na jeseň som neprestával plávať, pokračoval som aj keď teplota vody klesala na 20°C, aj na 15°C, aj na 10°C, aj na 5°C, aj na Mikuláša, keď už bol ľad, ale to som chodil k Váhu (to všetci viete, že je to naša dosť veľká rieka), ktorý ani v najväčšej zime celkom nepokrýva ľad, jedine tak pár metrov odkraja. Na jar som začínal na Veľkú noc, keď sa už ľady roztopili. Pár sekúnd vo vode, maximálne 1 minúta, von z vody, potom znovu do vody, 2-3 cykly.
Skrátka, vo vode som bol vždy ako doma. Činky ma však chytili viac a stal som sa na nich závislý ako na drogách. Myslím, že tomu vďačím najviac za to, že môj metabolizmus sa stal veľmi nehospodárny, svaly produkujú zbytočne veľa tepla a mrhajú energiou. Na škole som mal vitálnu kapacitu pľúc (to je objem, ktorý po maximálnom nádychu vydýchnem až do maximálneho výdychu) takú, aká bola tá mašinka na meranie, bola konštruovaná na 6,3 litra. Prvý objem som mal 6,3 litra, druhý 6,2 litra. Neviem, či mi cvičenie s činkami pomohlo v rozvoji hrudníka a jeho objemu, to fakt netuším, už som si objem pľúc nikdy nemeral. Nevenujem sa žiadnemu aeróbnemu športu, jediné čo ma už roky baví, sú činky, keď to spočítam, cvičím už 13 rokov. Nemám žiadnu kondičku ani priemerného freedivera. Som snáď skúsenejší začiatočník.

Go west (Pet Shop Boys)
Pred pár mesiacmi mi moja milovaná žena vyrazila dych s nápadom v tejto tunajšej krutej a dlhej zime ísť do teplých krajín k moru. Pozliepali sme všetky úspory, ktoré sme naškrabali za pol roka čo spolu robíme v novom zamestananí a zaplatili sme si v cestovke 8 dňovú dovolenku v Egypte v Sharm El Sheikhu pri Červenom mori. Moja milovaná žena vybrala hotel Solimar, ktorý v katalógu mal tri hviezdičky a napísané piesčitá pláž, more s koralovým dnom a nutná obuv do vody na ochranu pred koralmi. Hneď mi bolo jasné (vzhľadom k tomu, že nie som typ, čo dokáže zastať a minútu nič nerobiť), že to nebude dovolenka - "ničnerobenka", ale potápanie.

Prípravy:
Čo som spravil prvé, bolo, že som každú voľnú minútu v zamestananí využil na brázdenie internetu po stránkach s potápaním. Po pár dňoch som sa dostal na tie freediverské. Spomenul som si, že i ja mám s týmto už niečo za sebou.
Ako prvé som začal zháňať plutvy. Postupne som si vytipoval Gara 3000 a objednal ich 2 týždne pred odchodom. Prišli za 3 dni. Na lístku bola aj adresa predajne a internetová stránka, ktorú som celú za pár hodín prebrázdil a rozhodol som sa, že potrebujem aj dobrú masku a "snorkel" (neviem aký je adekvátny slovenský názov, hovoril som tomu zamladi "trubka"). Predajňu som hravo našiel a kúpil som masku Minima a snorkel Alpha II. Všetky 3 vecičky od firmy Cressi-Sub. Na stránke www.sharm-el-sheikh.com som zistil, že voda by mala mať 24°C, takže žiadny neoprén, to predsa vydržím, veď som sa kedysi kúpaval aj v mrznúce vode, no nie ?
Ešte predtým, ako som objednal Gary, som začal chodiť k nám do bazéna. 2-3x týždenne (viac sa nedá, 4x týždenne moje milované činky...) na 1,5 hodiny. Hneď na prvýkrát bez akéhokoľvek problému som urobil dĺžku bazénu - 25 metrov (je to taký menší bazén, nie ako 50 metrové, ale má slanú vodu ! - namiesto nadmernej dezinfekcie chlórom). Ešte v ten deň som to urobil aj len na 8 záberov elegantným relaxovaným maximálne úsporným štýlom prsia + žabie kopy. Keď mi prišli Gary, rýchlo som zistil, že s nimi žabie kopy nejdú. Ale na internete som videl freediverov v bazéne s rukami voľne pri trupe a nohy ako keď kmitajú pri plávaní kraula. To bolo ono, bez rúk, len kmitanie nohami (neviem ako sa ten kop nohami volá, sú tri druhy, nie je to ani ten žabí, ani delfíní, je to jednoducho ten aký sa robí pri plávaní kraula). 25 takých kopov x 2 nohy a bola dĺžka bazéna 25 metrov. 3-5 výdych-nádych a znovu som mohol urobiť 25 metrov späť. Teraz som nikdy neplával pod vodou viac ako 25 metrov, lebo sa neviem otáčať, hehehe... Plutvy mi šetrili veľa energie, bol som nadšený (nadšený som ale nebol z pľuzgierov od plutiev obutých na bosej nohe na druhý deň, pľuzgiere sa mi však už na druhý raz neurobili žiadne). Nadšený som bol aj z perfektne tesiacej masky, nikdy som nemal nič tak vynikajúco tesiace (možno je to tým, že som vždy mal len masky za pár desiatok korún). Do bazéna chodieva aj pár kolegov zo zamestnania, začal som ich stretávať, až keď som mal novú masku Minima. Takmer nikto ma v nej nepoznal. Raz sa tam objavil aj Cvrko - blázen. Skoro ho rozhodil výbuch záchvatu smiechu, keď ma uvidel a spoznal vďaka tomu, že som ho prvý pozdravil. Ččččo to máš, hahahaha... dusil sa 5 minút. Maska má fakt malé sklá, v čiernom prevedení, objem len 50 kubických centimetrov. Zatiaľ som sa nevypracoval na hĺbky 50 metrov, kde mi 50 kubíkov masky zhltne len 250 kubíkov vzduchu a nie pol litra ako 100 kubíkové masky.
Tak som mal fakt veľmi dobrý pocit, že som ako-tak pripravený. Buddyho nemám a asi ani nezoženiem, i keď aj Cvrko zaplával bez plutiev bazén po dĺžke, tých 25 metrov. Ale on vráža peniaze do elektroniky a okrem toho sa teraz len kurví, takže ho prehovárať ani nemienim, on má priority úplne inde a v iných orgánoch, ktoré vo freedivingu fakt nemajú využitie (až po ňom). V pláne som mal v Egypte snorkeling a potápanie do hĺbok 10 metrov bez buddyho. Ešte som si pre istotu zmeral "statiku" doma na posteli, v pohode minúta a pol, bez trápenia, bez nútenia a nepríjemného premáhania nedostatku kyslíka. Povedal som si, to fakt stačí i bez buddyho. Viem, že to odporuje najdôležitejšiemu pravidlu freedivingu, nepotápať sa sám. Ale som už raz taký, kde je pravidlo, najradšej a najlepšie sa cítim, keď ho poruším. Viem, že sa preto nehodím ani na freediving, ani prístrojové potápanie. V oboch to môže stáť život.

Simply the best (Tina Turner)
Prišiel deň odchodu. V noci budíček o jednej hodine, šup haraburdie do trosky, motor naskakuje na prvýkrát, cesta bez problémov, dokonca som ani raz nezablúdil na ceste, po ktorej som šoféroval prvýkrát v živote. Miesto na parkovanie 2 kilometre od letiska, no to je terno. MHD na letisko, vyzdvihnutie leteniek, odovzdávam batožinu. Plutvy nie, to nie. Mnohým freediverom ich z batožiny ukradli, alebo poškodili (len sa pozrite, ak sa vám podarí, aké niekoľkometrové lety robí batožina putujúca z lietadla na dopravný vozík v lepšom prípade, alebo na zem). Bol som natvrdo presvedčený, že do kabíny môžem vziať jedinú batožinu a to budú plutváče! Čítal som, že niekomu to bez problémov dovolili v Budapešti, tak teda sa to musí podariť vydiskutovať aj mne. Príručná batožina môže byť len jedna, maximálnej hmotnosti 5 kg, maximálne rozmery tuším 50x40x30 cm, súčet týchto 3 rozmerov maximálne 110 cm. Všetko by sedelo, až na jediný parameter. Gary sú 90 cm dlhé. Pri odovzdávaní veľkej batožiny som sa preto dohodol, že by som chcel jedinú príručnú batožinu tieto plutvy. Milá pracovníčka sa usmiala a povedala, že dobre. Hrdo som chňapol Gary tritisícky s deväťdesiatimi centimetrami a pokračoval ku kontrole pasu. Pri onboardingu - naloďovaní - ma stopla jedna z nechutných letušiek, že to nie, to nie je dovolené, ale tá prvá ju schladila, že mi to dovolila ona, že sme sa už dohodli. Inak vošli bez problémov do miesta pre príručné batožiny, leteli sme Boegingom 737-800 tam aj späť (to je argument aj pre ostatných freediverov, že to tam bezproblémov vojde, za každú cenu nedovoľte aby vám plutváče hádzali aj s veľkou batožinou do podpalubia ! musíte ich mať stále pri sebe ako správni freediveríci). Pilot sa predstavil priezviskom Hrozný, meno mal tuším Ivan, no to je fakt najlepšia možná kombinácia, Ivan Hrozný, to ako ten ruský cársky krutovládca. Jeho meno hovorilo za všetko. Let samé vývrtky a piruety, klesania a stúpania akoby si vás pohadzovali lopatky v betonárskej miešačke. Teda fakt som nikdy neletel s tak strašným pilotom ako teraz. Zhora zo vzduchu pred pristátím bolo vidno všade púšť a medzitým kopce opäť farby piesku bez akéhokoľvek porastu. Lietadlo sa napriek jeho skúsenému (to povedal o sebe on sám) pilotovaniu dokonca ani nezrútilo a pristáli sme v Sharm El Sheikh. Pri vystupovaní z lietadla nás pridusil suchý vzduch a horúčava, spotili sme sa v chaose na letisku (za 15 US $ vám tam bez probémov predajú vízum), odkiaľ sme sa po 1 hodine nejako vymotali. V zmätku sme našli i ten správny autobus a doviezol nás 20 km do hotela. Nevolal sa však Solimar, ako v katalógu, ale na moje obrovské nadšenie sa to písalo SOLYMAR (pred a za Y bola maličká medzera, možno to znamenalo sol y mar). Pomyslel som si, že ten ypsilon mi lepšie sedí k menu. Strava bola vynikajúca, mali sme All inclusive, čiže o všetko postarané, raňajky, obedy, večere vo forme švédskych stolov s teplými i studenými pokrmami, čerstvým šťavnatým sladučkým ovocím, vrátane nápojov po celý deň - zhruba európsky štýl. Izba priemer, vlastná kúpeľňa a WC, všade čisto. Egypťania sú občas dotieraví a občas si radi z nechápavého turistu vystrelia, ale inak sú priateľský.
Ráno som sa zvyčajne budil sám o 5,30 h, zhltol 2 tmavé žemle, ktoré som si pravidelne ukoristil z večere v predcházajúci deň, vystrebal 6 decovú fľašku vody, schmatol haraburdie a šups k moru. Potápal som sa len v priebehu 2 hodín po východe slnka a 2 h pred jeho západom, nakoľko som iný živočíšny druh, ktorý sa aj na najslabšom slnku rýchlo upraží ako rak na panvici. Potom späť na raňajky, ktoré mi obvykle trvali asi hodinu. Ako prvý chod som si musel streliť moju dávku kakaa (kedysi som mal obdobie s dennou spotrebou 2 litrov mlieka), potom tmavé žemle so salámami od výmyslu sveta, najrôznejším mäsom a zeleninou a na záver za tanier ovocia (žlté melóny, citrusy, granátové jablká, banány). Doobeda sme zvyčajne hrávali biliard, stolný futbal, chodili po hotelových obchodíkoch s brakovýmn tovarom. Obed mi trval medzi 1 a 2 hodinami, asi 4 chody. To už bolo 15 hodín a o 16 som bol znovu pri mori (Slnko vychádzalo o 6 a zapadalo o 18 hodine). Opäť potápanie a snorkeling. Potom večera tiež s dostatočným počtom chodov, po nej nejaká tá zábava a okolo 22 h som pravidelne zaľahával do Drychmanovýc (výraz mojej nebohej babky).
Teraz k tomu potápaniu. Na mieste, kde som bol (ale myslím, že aj inde je to podobne) boli od brehu na vzdialenosť asi 50 metrov koraly, ktoré vytvárali plošinu s plytkou vodou 0,5-1,5 metra (rozdiely prílivu a odlivu boli skoro 1 meter, nakoľko bol aj spln mesiaca) a na konci tých 50 metrov prudký zráz do hĺbky asi 10 metrov. Prvý pohľad cez masku ma úplne fascinoval. Čistučké more modrej farby, viditeľnost 15 metrov, koraly najrôznejších tvarov (kríčky, súdky, špongie, vejáre, hríby...), farieb (biele, červené, žlté, modré, fialové) a rýb neúrekom, malé, veľké, farebné, pásikové, nádherné aj odpudzujúceho vzhľadu, plaché aj smelé, v zornom poli vždy od 10 do 500 rýb. Keď som si pár minút posnorkloval, poďho na konci koralového pásma do hĺbky. Už na prvýkrát som zistil, že pri potápaní do hĺbky snorkel len prekáža, hlavne pri vynáraní, keď som nabral rýchlosť, vibroval ako šlahnutý za mojou hlavou. Preto som ho na druhé zanorenie ani nemal v ústach, iba pripnutý na páske masky. Za dve minúty po ponore som však zistil, že ho nemám! Nejako sa odopol z pásky masky. Nuž čo, musím ho nájsť stoj čo stoj, čo budem robiť celý zvyšok dovolenky bez neho? Po minúte som tú žtočiernu potvoru zhliadol na koralovom zráze v peknej hĺbke, rozdýchal som sa a poďho smelo za ním. Bol v hĺbke asi 5 metrov asi v polovici koralového zrázu. Cítil som v hlave a ušiach nepríjemný tlak, tak som ho rýchlo schmatol a vypadol z "hĺbky" (pre mňa to bola naozaj hĺbka). Odvtedy som už nikdy nerobil "hĺbky" so snorklom. So snorklom len snorkeling v plytkej vode a na zráze + prípadné ponorenie do 3 metrov za zaujímavou rybou. A okrem toho, snorkel iba pridáva mŕtvy objem. Pri výdychu je v ňom vydýchaný vzduch, ktorý sa pri nádychu vdychuje najskôr, a až po ňom prichádza čerstvý vzduch. Najviac života bolo na zráze. Mušle som videl len jeden druh, lastúry veľké 10-20 cm s vlnovkovými okrajmi medzi ktorými ak boli otvorené bol 1-2 cm modrý pásik. Boli asi do polovice vrastené do koralov. Krabov som videl len dvoch asi 5 cm veľkých na skalách tesne nad príbojom a jedného polcentimetrového ráčika s ulitkou. Medúzy sa predvádzali len v jeden slnečný deň, keď som ich napočítal asi 20. Rýb bolo stále neúrekom a 10 metrov ďalej od koralového zrázu bol vždy 2-5 metrový pás tisíciek menších rýb, ktoré sa vôbec nebáli, kamarátsky prijali do kŕdľa každého morského živočícha, vrátane freedivera. Koraly vytvárali zákutia, kanály, jaskyňky a dutiny, v ktorých sa srývalo množstvo rýb. Mal som však v pláne skúsiť aj hĺbky. Dostať sa do hĺbky nebol vôbec problém výdrže alebo plávania. Na pár záberov plutiev som bol v peknej hĺbke. Žiadne závažie som nemal, ani neoprén. Problém bol v tom nepríjemnom tlaku v hlave a ušiach. Z freediverských stránok som vedel, že treba vyrovnávať tlak v strednom uchu. Pre uľahčenie priechodnosti som si vzal so sebou aj kvapky Sanorin a Mucoseptonex E (to E tam znamená efedrin, čo je dosť nebezpečná vecička, o tom by vám vedeli viacej rozprávať feťáci, preto som tieto radšej ani nepoužíval - kvapky som mal ešte zo železných rezerv, ktoré som nazhromaždil počas vojny - myslím tým základnú vojenskú službu). Postupne som sa naučil pretláčať vzduch do uší a po kvapkách Sanorinu to išlo ešte lepšie. Pri ponore som počul, ako sa vzduch pretláča, do pravého ucha som mal vždy také slabé mľasknutie nasledované nízkofrekvenčným písknutím s postupne slabnúcou intenzitou zvuku i frekvenciou tónu, do ľavého ucha zvuk praskotania bubliniek peny. Myslím, že vyrovnávanie tlaku ešte mám čo zdokonaľovať. Pomáhalo mi hlavne chytiť si nos, stlačiť ho a vydychovať nasilu do neho. Prsty pritom pevne zvierali nos masky. Taktiež treba do masky cez nos dofúknuť trochu vzduchu s pribúdajúcou hĺbkou, aby netlačila na tvár. Do hĺbky som chodil vždy rozvážne, pomaličky, za vyrovnávania tlaku snáď každý meter. Denne zakaždým asi o meter hlbšie. Kolmo aj šikmo. Hore ma to vynášalo aj samo a po pár ľahkých kopoch plutiev som letel hore ako šíp. Vyrovnávanie tlaku pri výstupe nebol problém, stačilo predsunúť sánku dopredu, napínať svaly ako pri žuvaní a pohybovať sánkou sprava doľava a zľava doprava. Vyrovananím tlaku ihneď prestávali bolesti a "tlaky" do hlavy a uší. Dostal som sa ku koncu dovolenky pomaličky do takých 10 metrových hĺbok. Boli to aj moje plány, viac som nechcel. Najradšej som sa rozdýchaval na konci mostíka, ktorý bol od pláže až po koniec koralov a zráz. Mostík bol položený na dne, voda mi siahala asi po pás. Odtiaľ sa dalo elegantne zanoriť pod hladinu. Skúšal som aj rozdýchavanie a zanáranie na hladine. Najviac sa mi osvedčilo rozdýchavanie na chrbte, ruky vystrieť čo najďalej nad hlavu, hlboký nádych, prevrátenie na brucho, prehnutie sa v páse do 45' uhla, trup sa dostáva s rukami pod vodu, vystretie v páse, nohy sú s plutvami nad vodu, zošupnutie pod hladinu, čo išlo samovoľne asi po členky, ďalej mohutný záber rukami ako pri plávaní štýlom prsia. Záber rukami dostal kolmo pod vodu aj moje plutvy a ďalší zostup už šiel kopmi plutiev, ktoré boli ponorené. Je veľmi dôležité dostať sa takto rýchlo a úsporne pod hladinu, lebo ak zostanú plutvy nad vodou, nedá sa nimi zaberať a klesať do hĺbky. Toto všetko vás naučí freediverský inštruktor, ale ja žiadného nemám, tak som to musel odpozorovať z internetových obrázkov, videí a odskúšať na vlastných pokusoch.
Jeden deň som strávil v Káhire, jej časti Giza, kde sú pyramídy, v papyrusovom múzeu, múzeu egyptskej histórie a na obrovskom trhovisku, kde som vykšeftoval darčeky za tretinu až štvrtinu ceny ako v obchodoch v hoteli (drevený bubon, ktorý chcela sestra a tabak a uhlíky do vodnej fajky pre jej manžela - fajka sa volá shisha - číta sa to šiša).
Hnačky neboli žiadne a nepil som ani žiadny alkohol preventívne. Možno sa hnačka zľakla množstva krabičiek liekov, ktorými som sa pred odchodom hojne zásobil. Na zdesenie mojej milovanej ženy som ich ešte musel riadne preriediť, lebo mala dojem, že colníci si o mne pomyslia, že som nejaký feťák. Pili sme len vodu z fľašiek, s ňou sme si i umývali zuby aj kefky. Ovocie sme jedli len také, ktoré nám personál hotela ošúpal (oni ho vlastne obkrájali s nožom). Nikde sme si žiadne extra jedlo nekupovali. Voda stojí na benzínpumpách litrovka za 1,5 egytskej libry - 1 pound a 50 piastrov (našich približne 7 korún), avšak my sme ju mali zadarmo v neobmedzenom množstve v all inclusive. Benzín stojí liter 1 pound (5 našich korún) a nafta polovicu. Taxík stojí 10-15 pounds (50-75 korún) a musíte sa dojednať na cene dopredu, inak by vám na konci šofér chcel účtovať nehorázne ceny, oni si myslia, že všetci zahraniční sú boháči. Kľudne choďte aj k ďalším 5 taxíkom, je ich tam neúrekom a nakoniec si vyberte najlacnejší. Musíte sa všade dohadovať na cene a dopredu, potom je už neskoro.
Cestou späť som Gary opäť bezproblémov dohodol s personálom ako príručnú batožinu. Všetci niesli batôžky, alebo darčeky, len ja dlhé Gary. Pilot bol k nám oveľa šetrnejší, lietadlo letelo veľmi hladko a príjmne, čo ocenila hlavne moja milovaná žena.

Súhrn:
Čo je dobré, toho je málo... (Horkýže Slíže)
Vo svojich 28 rokoch už nie som taký nabrúsený, ako keď som v šestnástich začínal s činkami. Už sa neženiem za rekordmi, ani extrémami. Freedive ponory som robil len do 10 metrov (aj tak väčšina a najpestrejšie farby života boli na koralovom zráze do hĺbky 3 metrov - vejárovité koraly však začínali až od hĺbky 3 metrov). Ponáral som sa bez buddyho, aj bez kondičky, a bez väčšieho tréningu. Všetkým však odporúčam začínať a pokračovať pod vedením skúsených inštruktorov a s buddym. Možno si aj ja nejakého buddyho nájdem. Možno si kúpim ešte 5 mm neoprén a budem trénovať u nás v zatopených kameňolomoch s priezračnou vodou. Neviem akú majú hĺbku, odhadujem ju na viac ako 10 metrov, možno aj cez 20. Ak začnem, určite ich preskúmam. A ten neoprén sa zíde, zima veľmi uberá na výdrži ako každý stres všeobecne. Aj voda s 24°C je po pár minútach chladná. Uvidím, ako chráni neoprén, teraz má voda v kameňolomoch odhadom 5°C. Vrele odporúčam potápanie v Červenom mori, ktoré má salinitu (slanosť) až 4,1% (slanšie je už len Mŕtve more), je veľmi teplé, čisté, priezračne modré a je najbližšia možná lokalita s výskytom koralov a obrovským množstvom, druhmi a farbami rýb. Čudné, že Egypťania síce vyhlásili koralovú oblasť za národný park a chránené územie, sú pokuty 1000 US $ + mesiac väzenia, ak by vám v batožina colníci našli koraly a mušle, ale inak si tieto nádherné oblasti nijako nechránia, ani nelimitujú ľuďom prístup k nim. Najvhodnejšie sú týždne okolo jarnej a jesennej rovnodennosti. V iných obdobiach je príšerná horúčava alebo chladnejší vzduch i more (more má i v zime 20°C).

Napísal som o tom už veľa a veľa a dosť veľa slov, mohol by som v nich ešte donekonečna pokračovať.
Jednou vetou:
Motto: Sex po telefóne (Horkýže Slíže)
Zažiť to naozaj aj len jedenkrát, je fakt viac ako miliónkrát o tom básniť.

Približne 200 kB obrázky rýb s anglickými názvami pre tých, čo sa chystajú k Červenému moru, alebo pre tých, ktorí si chcú naň zaspomínať (sú zoscanované z knihy, tak ma nenabonzujte za porušovanie autorských práv, foťák do vody som nemal):
00.jpg
01.jpg
02.jpg
03.jpg
04.jpg